Len tak si kráča po ulici, obzerajúc sa okolo seba. Obzerajúc sa po ľuďoch, ktorých ležérnym krokom míňa. Cesta plná áut je pred ňou. Zastaví sa, skontroluje semafor, cestu a čaká. Čakanie ju neotravuje, dáva jej priestor na žitie a užívanie si samej seba.
Čakajúc na chodníku na zelené svetielko na semafore. Vyzerá ako dáma, s úsmevom na perách, v mysli jej hrala pesnička. Poskakovala si do rytmu, ktorý poznala iba ona sama. Na druhej strane záber ako z gýčového filmu. Stál tam on. Mladý. Nahodený. Vlasy vyčesané na jednu stranu. Čakajúci na to isté znamenie. Vysoký a vedomý si všetkých svojich predností. Bol pokojný. A hral sa s rukami.
Zelená. Ona vykročila a stále sa usmievala. Dostala sa na ostrovček. On stále postával. Dostala sa k nemu bližšie. Zdvihla hlavu, vlasy sa okolo nej rozvírili a pieseň ustala. Zbystrila sluch. Niečo počula, zvuk veľmi intímny. Zvuk, ktorý nepasuje na rušnú bratislavskú ulicu. Bola sama. Na druhej strane bol len on.
Zelená. Dáma v lodičkách a v sukničke poletuvajúcej okolo štíhlych nôh sa na cestu dostane prvá. S hlavou vztýčenou kráča oproti nemu. Na očiach jej vidíte ohromenie, prekvapenie. Jej tvár sa rozžiari veselým úsmevom naznačujucim, že všetko pochopila a že sa baví. Mladík sa k nej približuje a ako sa míňajú, kúsok jeho práve odštiknutého nechta sa dáme zapletie do jej nádherne rozviatých dlhých vlasov. On si pokojne odkráča na druhú stranu cesty, ona uteká a vypletá z vlasov nechcené teleso. On sa neobzerá, má záležitosti, ktoré neznesú odklad. Ona s úľavou vidí ten malý kúsok vypadnúť z jej vlasov. Obzrie sa za ním. Je to také bizarné, až jej je z toho do smiechu. Pieseň jej opäť hrá v zákulisí jej mysle.
Dáma vykročila v ústrety novým zážitkom.