Madoc, Nám. SNP, Zvolen. Oproti mne kráča mladý muž tmavej pleti. Ja smerom z námestia, v jednej ruke fascikel s papiermi, v druhej ruke kabelka. Mala som na sebe šaty, blúzku, nič výnimočné, nič dráždivé, len oku lahodiace. Mladý muž tmavej pleti to náležite okomentoval: Ej, ale si pekná.
Za iných okolností by mi to pomasírovalo ego. Za iných okolností by som to hrdo tlmočila priateľovi, aký kompliment som dostala. Za iných okolností by mi nič nebránilo tomu, aby som si tie isté šaty dala na seba aj inokedy bez kúska strachu. Za iných okolností aké boli dnes na pravé poludnie v meste Zvolen.
Mladý muž tmavej pleti sa neuspokojil s tou nádhernou vetou vyjadrujúcou obdiv, on si siahol. Drzo prechádzajúc okolo mňa, ma zdrapil za pás a začal po mne šmátrať. Hore dole, najlepšie mu bolo na prsiach. Trieskala som ho ťažkou kabelkou, fasciklom. Kričala som o pomoc, kričala som od strachu, kričala som na celé mesto pohoršením, že niekto sa ma odvážil takto drzo dotknúť. Myslíte, že mi prišiel niekto na pomoc?
Nie. Neprišiel, ani neokríkol ho nikto. Musela som sa brániť sama. Bola som sama, obklopená špinavými rukami a prizerajúcimi sa ľuďmi, ktorí nedokázali ani len zakričať na moju obranu. Priznávam bez hanby, triasla a klepala som sa na celom tele. Neviem ako ma pustil, neviem ako som sa odtiaľ dostala. Pamätám si minimum veci, ale nikdy nezabudnem na ten pocit, keď potrebujete pomoc, a ľudia okolo vás si to nevšímajú a vy bojujete zo všetkých síl...
Zo všetkých síl, no aj tak márne. Vyšla som z toho bez ujmy, fyzickej. Našťastie. Mala som šťastie. Mala som smolu, že som toto zažila. A mám jednoznačne naštrbenú dôveru v ľudí. V ľudí, ktorí sa dokážu len prizerať a nekonať. Aspoň zakričať Polícia! Nehovorím len za seba, ale za tisícky, milióny žien na celom svete, ktoré boli v podobnej, ba horšej situácii. Pomôžte im, ak sa dá a neodsudzujte ich!